Futbalová lopta

“Kozákovci“ senzačným viťazstvom nad Španielskom (2:1) zbúrali hneď niekoľko mýtov a donaha vyzliekli často schizofrenickú dušu futbalového fanúšika. To, čo bolo ešte vo štvrtok čierne, je teraz biele, z amorálneho je prijateľné a z neatraktívneho zrazu pozerateľné.

Španielsky vtáčik na grécky spôsob

Už desať rokov (od ME 2004) sú symbolom antifutbalu Gréci. Ich spanilá jazda na šampionáte v Portugalsku privádzala mnohých do šialenstva. Fakt, že futbalové umenie nahrádzali bojovnosťou, disciplinovasťou a taktickou vyzretosťou, mnohým zúfalo prekážal. Ich “zázračná“ pilulka nechutila o to viac, že ju v uplynulej kvalifikácii dvakrát museli prehltnúť aj Škrtel a spol. V zápasoch, v ktorých mali navrch…

Od štvrtka však futbalových gladiátorov, ktorí sa veľkej presile bránia v úzkom kruhu a kryjú sa štítmi, voláme hrdinovia. Zrazu pripúšťame, že za úspechom môžeme aj my kráčať po gréckych schodoch a Machiavelliho „účel svätí prostriedky“ je pravda vystrihnutá z futbalovej biblie. Španielsky vtáčik v Žiline nezaspieval, Slováci si ho uvarili na grécky spôsob a “osolili“ českým štestíčkom. No aj tak veľmi chutil…

Aj filmovanie môže byť sexi

Južanské národy sú niektorým sympatické, iným zasa nie, niekoho vedia pobaviť, druhého zasa nahnevať. Dajte im futbalovú loptu a vyčaria vám úsmev na perách, prejdite okolo nich a hodia sa o zem, len aby vám ju nemuseli vrátiť.

Áno, Hispánci neraz dvihli zo stoličiek armádu spravodlivých, posledné minúty na trávniku v ich podaní často vyzerajú ako kastingy do latinskoamerických telenoviel, napriek ich nespochybniteľnému umeniu im radi dávame čierne body. Filmovanie predsa na trávnik nepatrí!

V 17. minúte, keď sa Ján Ďurica vydáva na sólo cez celé ihrisko, však akosi na všetko zabudneme. Sily mu dochádzajú, na loptu prestáva mať nárok a bum… Podvedomá reakcia futbalistu, ktorý z nevýhody chce výhodu. Skupina, ktorú premohli emócie, kričí “faaaaul“, tá druhá, ktorá je nad vecou, iba skonštatuje, “ale mu na to skočil“… Po následnom Kuckovom góle je to už jedno, zabudli všetci.

Správanie fanúšikov je prirodzené, ako hetrik Cristiana Ronalda v zápase Primera División. Ale nezabúdajme, že o necelý rok nás čaká ešte odveta a to, čo bolo vo štvrtok OK bude zrazu podraz.

Ten hrá poriadne iba za peniaze

Byť futbalovou hviezdou na Slovensku nie je nič jednoduché. Hlavne, ak vám “na hlave sedí kohút a telo zdobia nevkusné čmáranice“. Keď sa nedarí, viditeľnejší je aj váš predkus a charita, ktorú robíte, je iba lacný populizmus z nekresťanských peňazí na vašom účte. Ak by nám Španieli fukli tri góly, futbalová spravodlivosť by slzy neronila a všetko to o Marekovi Hamšíkovi by asi platilo aj dnes…

Strojca slovenských úspechov je náš najlepší hráč v novodobej histórii (pri všetkej úcte k Petrovi Dubovskému, či Ľubomírovi Moravčíkovi) ale napriek tomu požíva najmenšie sympatie. Nezaslúžene…

Slovenský reprezentačný futbal pozná dve éry. Tú (neúspešnú) pred Hamšíkom a jeho. Do roku 2007 národný tím nikdy nezdolal silného súpera, solídne výsledky s európskym priemerom boli skôr výnimkou. Vyhrať v Česku, Poľsku, v Rusku, v Bosne, na Ukrajine, zdolať Taliansko, Španielsko sa nám podarilo až s ním.

Hamšík je hviezda prvej kategórie. V Neapole robí z priemerných hráčov nadpriemer a sám je futbalový génius, ktorý v národnom drese robí špinavú robotu. Proti Španielsku loptu stretol hádam desaťkrát, no jeho prínos videli hádam všetci. Konečne.